Hodžov novinový článok 2011 – umiestnenie v striebornom pásme
AKO SA V ČLOVEKU NESTRÁCA ČLOVEK
Aký je človek, v ktorom ostáva ľudskosť? Je to človek, ktorý je ochotný za každých okolností pomôcť nielen sebe, ale aj ostatným? Nemusí to byť človek, ktorý práve vynašiel liek na nejakú závažnú chorobu alebo objavil ropu?
Nie. Úplne stačí, keď človek povie nejaké milé a príjemné slovo alebo sa na niekoho usmeje a takýmto spôsobom mu vylepší deň. Stojím si za tým, že v jednoduchosti je krása, to platí podľa mňa všade. Niekedy si ani neuvedomujeme, že spravíme niečo, čo v nás prebúdza ľudskosť a považujeme to za úplne nepodstatné, hoci niekomu môžeme zmeniť život.
Každý jeden z nás sa musí vždy pozrieť najskôr na seba, až potom na ostatných ľudí. Mali by sme si uvedomiť, že na tejto planéte nie sme sami. Každý človek svojím konaním ovplyvňuje aj ľudí vo svojom okolí. Všetky naše činy sa musia niekde prejaviť a odraziť. Snažím sa riadiť heslom – Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im.
Ale keďže nie všetko na svete je dokonalé a ružové, stáva sa častokrát aj to, že človek sa riadi svojimi pudmi, inštinktmi a neberie ohľad na iných. Potom nasledujú nepríjemné a veľmi smutné veci. Či už je to osočovanie a urážanie alebo bitky, vraždy, v tom najhoršom prípade aj vojny. Veľa konfliktov vzniká preto, že ľudia sú sebeckí a nevidia potreby ostatných.
Mali by sme si uvedomiť jedno. Čo by sme robili my, keby sme boli na mieste iného človeka? Veľakrát sme sa v minulosti, ale nielen vtedy, stretávali s prejavmi rasizmu, diskrimináciou. Myslí vtedy niekto na to, čo cíti ten druhý človek? Asi nie. Keby sa každý z ľudí, čo niekedy diskriminovali, šikanovali alebo urážali iných, zamyslel nad tým, ako sa ten druhý môže cítiť, tak by týchto prípadov určite rapídne ubudlo. Je preto smutné, že sa s niečím podobným stále stretávame.
Vyplýva nám tak otázka, prečo to ľudia robia. Žiaden človek, ktorý má prácu, ženu, deti, je zdravý a spokojný, sa z ničoho nič nerozhodne, že ide niekoho zbiť a vynadať mu.
Myslím si, že ani jeden človek sa nenarodí zlý. V človeku musí spustiť zlosť mechanizmus obrany alebo odporu. Vždy tomu musí niečo predchádzať. Udalosti, ktoré človeka zmenili, nanešťastie k horšiemu. Veľakrát je to spôsobené tým, že takémuto človeku niekto v minulosti ubližoval. Alebo mohol utrpieť nejakú stratu, s ktorou sa nevie vyrovnať, preto si to kompenzuje na iných ľuďoch.
Takto sa asi človek v človeku stráca. Len ak má „stratený“ okolo seba veľa dobrých ľudí, ktorí mu pomôžu, podarí sa mu zase nájsť strateného človeka v sebe.
V každom z nás zostáva človek aj vďaka maličkostiam – v MHD uvoľním miesto staršiemu človeku, doma, bez toho, aby mi to niekto povedal, umyjem riad, vynesiem smeti, prázdnu fľašu od kofoly nehodím na chodník, ale nájdem najbližší smetný kôš. Aj takýmto úplne obyčajným gestom ľudskosti, porozumenia a pomoci sa v nás človek nestratí.
Ten dobrý, šľachetný, úprimný a milý človek, ktorý je ochotný vidieť ľudí okolo seba, v nás je. Musíme ho však v sebe nájsť a prebudiť ho. Nedovoliť, aby ho premohlo vlastné ego, vízia peňazí, moci a všetkého zlého a smutného, čo na tomto svete je.
