Slávnostné vyhodnotenie 8. ročníka súťaže Hodžov novinový článok 2015 na tému: Ako sa stalo, že sme pretrvali?
Na vyhodnotení v Pállfyho paláci na Zámockej ulici sa zúčastnili ocenení žiaci z celého Slovenska aj zo Srbska, ich rodičia a učitelia.
O krátky kultúrny program sa postarali žiaci našej školy, ktorí upriadli pásmo z úryvkov ocenených prác. 4 najlepšie práce v plnom znení, z toho 1 od našej žiačky, interpretoval študent herectva z Divadelnej fakulty VŠMU Marek Koleno. Prítomným sa prihovoril predseda organizačného výboru Hodžových dní, riaditeľ ÚPV SAV Miroslav Pekník, Etela Hessová, riaditeľka ZŠ s MŠ Milana Hodžu, prítomných oslovila aj členka poroty Alica Šimková, ktorá prečítala slová predsedu poroty, šéfredaktora vydavateľstva Veda, Emila Borčína. Na podujatí vystúpila spisovateľka a novinárka Dana Podracká, ktorá veľmi citlivo a pútavo predniesla 5 autentických obrazov zo života Vladimíra Mináča. Za ministerstvo kultúry sa zúčastnil štátny tajomník MK Ivan Sečík a riaditeľ sekcie kultúrneho dedičstva ministerstva kultúry Pavol Šimunič, za NOC Ivan Bančej, za MČ Staré Mesto vedúca oddelenia školstva Ľuboslava Vasilová a vedúca oddelenia kultúry Ľubica Janegová. Všetci si so záujmom vypočuli aj slová vnuka Milana Hodžu Johna Pálku, ktoré s láskou predniesla Jela Bučková z Hodžovej rodiny. Za Hodžovu rodinu pozdravil podujatie aj Karol Pavlu, náš hostiteľ v Pálffyho paláci, ktorý vyzval mládež, aby nezabúdala na obete oboch vojen, ale aj na obete represálií z 50-tych rokov. Na záver pozdravila prítomných Dáša Machalová, ktorá prevzala za zosnulého manžela Drahoslava Machalu, dlhoročného predsedu poroty, ktorý stál pri zrode tejto zaujímavej a jedinečnej súťaže, medailu Milana Hodžu in memoriam.
Minulosť, prítomnosť , budúcnosť…
V roku 2015 si pripomíname kľúčové udalosti dejín. Hovoríme o 1. svetovej vojne, ktorej vypuknutie datujeme pred viac, než 100 rokmi, tento rok si pripomíname rovnú sedemdesiatku od skončenia 2. svetovej vojny a nesmieme zabudnúť na 200. výročie narodenia takej kľúčovej osobnosti, akou bol pre náš národ a jeho „pretrvanie“ Ľudovít Štúr.
Pri vyhlasovaní tohtoročnej témy sme chceli od učiteľov , aby pripomenuli deťom dejinné udalosti a ich súvislosti, aby im nezabudli pripomenúť kľúčové osobnosti našich dejín, ale najmä dôležitosť každého jedného človiečika v tomto malom národe, pretože len kultúrny, vzdelávajúci sa a slušný človek, ktorý bude trvať na hodnotách, si získa rešpekt svojho okolia a aj národ, akokoľvek malý a z pohľadu veľkých národov bezvýznamný, si získa rešpekt ostatných národov tým, že sa bude presadzovať svojou kultúrou, vzdelanosťou a slušnosťou.
Bez uvedomovania si minulosti je naša prítomnosť ochudobnená a budúcnosť otázna. Každá generácia sa vyznačuje tým, že inak vníma minulosť, po svojom si žije prítomnosť a predstavuje si úplne inú budúcnosť, než predchádzajúca. A má na to právo. Ale ani jedna generácia nemá právo zasypávať minulosť, tváriť sa, že niet na čo nadviazať, že všetko, čím žili naši predkovia, bolo zlé a treba začínať od nuly. Hrozí nám, že hodnoty a tradície, múdre poznatky našich predkov, kultúrne poklady, to všetko zostane uviaznuté v minulosti bez toho, aby sa predieralo do prítomnosti a bez šance, že sa stane súčasťou budúcnosti. Deti uprednostňujú virtuálny svet . Neprichádza k prenosu skúseností, tradícií, hodnôt. Médiá a sociálne siete zabíjajú v deťoch jazykový cit, čítať sa im nechce, pýtať na veci, ktorým nerozumejú, ich obťažuje. Škola zvádza nerovný boj s realitou, na ktorú deti narážajú ihneď a každodenne, keď opúšťajú brány škôl.
Sme radi, že téma našej súťaže predsa len zarezonovala. Dostali sme 78 prác zo 43 škôl, z toho 7 zo zahraničia – zo škôl v Srbsku a v Rumunsku. Porota vybrala 34 prác, ktoré sú zaradené do zborníka. Udelila 3 mimoriadne ceny a ostatné rozdelila do zlatého, strieborného a bronzového pásma.
Ďakujeme všetkým učiteľom, ktorí s témou pracovali a všetkým súťažiacim. Gratulujeme tým, ktorí boli v súťaži ocenení a veľké poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa zapojili a nezabudli na to, čo nám pripomína aj Milan Rúfus: „zlo sa deje samospádom, ale dobro treba tvoriť“
Etela Hessová riaditeľka ZŠ s MŠ Milana Hodžu Bratislava
MIMORIADNE CENY
Matisko Nikolaj ZŠ M. R. Štefánika, Haličská cesta 1191/8, Lučenec
(Cena riaditeľa ÚPV SAV)
Lukáčová Petronela Základná umelecká škola, Štúrova 467,
(Cena starostu obce Sučany) Kysucké Nové Mesto
Bolcsóová Sára ZŠ M. R. Štefánika, Haličská cesta 1191/8, Lučenec
(Cena SNK)
ZLATÉ PÁSMO
Kleinová Linda ZŠ s MŠ Milana Hodžu Škarniclova 1, Bratislava
(1. miesto)
Halašová Kristína ZŠ Sadová 620, Senica
(2. miesto)
Kromková Mária ZŠ s MŠ Krivany 1, Krivany
(3. miesto)
Ďalší umiestnení v zlatom pásme:
Maľaková Rút ZŠ Vrbov 266, Vrbov
Chodáková Karolína Gymnázium Antona Bernoláka, Lichnerova 69, Senec
Dóžová Denisa ZŠ Ulica J. Stampayho 928/76, Gbelce
Farkaš Ján ZŠ mladých pokolení, Kovačica, Srbsko
Kolcunová Soňa ZŠ Bernolákova ul. č. 1061, Vranov nad Topľou
Staníková Alica ZŠ Lichardova 24, Žilina
Tolnaj Tomáš Základná umelecká škola, Štúrova 467
Kysucké Nové Mesto
STRIEBORNÉ PÁSMO
Palásti Peter ZŠ Mierová 67, Želiezovce
Turcsek Patrik ZŠ Mierová 67, Želiezovce
Čupková Darina Spojená škola, organizačná zložka ZŠ, Štúrova 231/123, Spišská Stará Ves
Demčák Martin ZŠ Juh 1054, Vranov nad Topľou
Javorková Natália ZŠ M. R. Štefánika, Haličská cesta 1191/8, Lučenec
Kaplan Imrich Spojená škola, Centrálna 464, Svidník
Krettová Tatiana Spojená škola, organizačná zložka ZŠ, Štúrova 231/123, Spišská Stará Ves
Soľanka Tomáš Spojená škola Centrálna 464, Svidník
Šimková Nina ZŠ Kúpeľná 2, Prešov
Folvarčíková Emma ZŠ s MŠ Nová Ľubovňa 493, Nová Ľubovňa
BRONZOVÉ PÁSMO
Martinček Albert ZŠ – Alapiskola, Školská 330, Jelenec
Hraška Gregor ZŠ s MŠ Milana Hodžu, Škarniclova 1, Bratislava
Slabejová Laura ZŠ s MŠ, Školská 3, 044 24 Poproč
Albertová Karolína ZŠ s MŠ, Cinobaňa
Golianová Valentína ZŠ M. R. Štefánika, Haličská cesta 1191/8, Lučenec
Nižňanský Patrik Spojená škola de La Salle, Čachtická 14, Bratislava
Hajčáková Ivana Spojená škola de La Salle, Čachtická 14, Bratislava
Molnárová Sofia Friderika ZŠ Severná 21, Moldava nad Bodvou
Tichý Jakub ZŠ Lichardova 24, Žilina
Zvolenská Aneta ZŠ Martinská 20, Žilina
Morongová Lupka Slovenská základná škola v Gemelčičke – Scoala gimnaziala Nr. 1 Fagetu, Rumunsko
Príhovor pána Johna Pálku, vnuka Milana Hodžu, ktorý predniesla pani Jela Bučková:
Milí rodičia, hostia, učitelia a predovšetkým súťažiaci študenti,
veľmi ľutujem, že tento rok nemôžem byť s Vami osobne, no rodinné a iné povinnosti mi to nedovolia. Preto Vám posielam len tento písomný odkaz.
Tak, ako Vy, aj ja som sa zamyslel nad témou tohoročnej súťaže – „Ako sa stalo, že sme pretrvali?“ V mojom osobnom prípade ide o to, ako sa stalo, že som pretrval v cudzom prostredí, že som ani po šesťdesiatich a viac rokoch nestratil pocit, že som predsa len Slovákom, aj keď som bezmála celý život prežil v Spojených štátoch, vyštudoval som tam, stal sa americkým občanom, založil si rodinu a celkovo sa vžil do tejto spoločnosti. Verím, že ďaleko najväčšiu zásluhu na tom majú moji rodičia, ktorí sa postarali o to, aby som si zachoval slovenskú reč, udržiaval styky so slovenskou rodinou a oboznámil sa so slovenskými dejinami. Podobne, zdá sa mi, to asi bolo tu na Slovensku, kým sme boli súčasťou Uhorského štátu. Rodičia každej generácii odovzdali svojim deťom pocit spolupatričnosti, nie ako politický pojem, ale skôr v rámci kultúrneho dedičstva. Tak sa udržala slovenská reč, piesne, tance, rozprávky, všetko, čo patrí do bohatej studnice ľudovej kultúry. Snáď práve na to myslel Vladimír Mináč, keď povedal: “vďační musíme byť tým, ktorí stavali domy.“
Veľmi sa teším, že onedlho si budem môcť prečítať Vaše úvahy na tému pretrvania. Určite v nich nájdem nové myšlienky a tvorivé spôsoby vyjadrenia sa.
Gratulujem všetkým súťažiacim, menovite, samozrejme, víťazom, ale zároveň aj všetkým rodičom a učiteľom. Bez Vašej podpory by naši študenti ťažko pochopili možnosti, aké predstavuje súťaž Hodžov novinový článok.
Ešte raz Vás všetkých pozdravujem a gratulujem Vám.
Janko Pálka
Emeritný profesor biológie na Washingtonskej univerzite v Siettli USA,
vnuk Milana Hodžu.
Päť obrazov zo života Vladimíra Mináča od spisovateľky Dany Podrackej, ktoré na podujatí predniesla autorka:
Vladimír Mináč žil 74 rokov. Narodil sa v Klenovci. Zomrel v Bratislave. Ako osobnosť bol neprehliadnuteľný. Kto sa s ním stretol, navždy si ho zapamätal. Napísali sme spolu knihu Paradiso. Jej mottom je: „Raj existuje v jazyku:“ Každý
Spisovateľ hľadá raj v jazyku. Čím hlbšie prenikne do jazyka, tým je dielo čistejšie, originálnejšie, ozajstnejšie. Mináč mal rád ozajstnosť. Bol rozporuplný aj preto, že nepredstieral. Keď chcel kritizovať, kritizoval. Keď chcel cváliť, chválil. Za najväčší príbeh všetkých čias považoval príbeh o Kristovi. Raz mi povedal: „Keď Kristus kráčal na Golgotu, to, čo niesol, boli len dve brvná. Krížom sa stali, až, keď ho na ne pribili.“ Všetci sme poznačení vlastnou skúsenosťou, ktorá určí, kto naozaj sme. Známy je jeho výrok: „Ako komunista som prehral. Vyhral som ako Slovák.“
Obraz prvý: Oheň v klenovskej piecke
Ako dieťa čítaval pri ohni klenovskej piecky. Šetrilo sa aj na sviečkach, ale keď pootvoril dvierka na piecke v kuchynskom sporáku, osvetľovali písmená a niekedy dávali do pohybu aj obrázky, ktoré sa v teple pohybovali, aspoň sa tak zdalo. Oheň bol prvým iluminátorom jeho fantázie. Odvtedy bol pre neho Duch vždy duchom, ktorý sa zjavuje v ohni. Ako v Goetheho Faustovi. Plameň ohňa boli jeho hodinky. Už ako dieťa vedel, koľko stihne prečítať, kým dohorí polienko. Inak horela breza, inak dub. Keď chýbalo pár riadkov, dúchol do pahreby, aby mohol čítať aspoň do konca riadku. Tam boli začiatky jeho najznámejšej eseje Dúchanie do pahrieb (1970).
Obraz druhý: Oheň na horách
Mináč sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania. Pôsobil v partizánskej brigáde Jánošík. V decembri 1944 bol internovaný do koncentračného tábora Mauthausen. Pýtala som sa: „Ako sa to stalo?“ Povedal: „Sedeli sme pri ohni v hore a popíjali sme. Mal som zbraň a bol som frajer. Boh každé frajerstvo opláca najťažším trestom. Nechtiac som si postrelil nohu. Zniesli ma na čečine k doktorovi. Bol to Žid. Do rána ma niekto udal. Skôr, ako som stihol ujsť, bol som odvlečený do koncentračného tábora Mauthausen a odtiaľ do Dachau. Bola vojna.“ Vravím: „Zabil si niekoho?“ „Áno.“ „Koľkých?“ „Neviem.“ „Aké to bolo?“ „Ako hra. Nič som nechápal.“
Obraz tretí: Oheň v spaľovni mŕtvol
V koncentračnom tábore mal za úlohu vhadzovať telá do pece. Táto skúsenosť ho navždy poznačila. Snívali sa mu siahovice dreva, ktoré sa menili na telá. Vidlami ich musel vhadzovať do pece. Budil sa v mučivej hrôze, stŕpnutý na celom tele. Nedokázal sa z toho „vypísať“, ako hovoria spisovatelia. Nedokázal o tom ani hovoriť. Nočné mory trvali viac, ako dvadsať rokov. Niekedy ich zaháňal alkoholom. Dostal ponuku, aby o tom napísal. Bola to ponuka zo Spojených štátov amerických. Odmietol to. Bál sa, že by ho to zabilo.
Obraz štvrtý: Plamienky v očiach dvanásťročného chlapca
Roky nočné mory nepovoľovali. Usiloval sa zabudnúť. Pred usnutím si predstavoval, ako išiel po skončení vojny domov, vyhladovaný a vysilený hľadal korienky púpav. Bolo v nich veľa vitamínu C. Ale ani obrazy slobody nepomáhali. Pomohol mu zážitok na diaľnici. Viezol sa v aute po diaľnici. Bol na služobnej ceste. Museli zastaviť. Pred nimi sa stala nehoda. Vystúpil. Ležal tam asi dvanásťročný chlapec. Bol zakrvavený a nevedel, či umiera. Vzal chlapca do náručia. Vtedy akoby ožila jedna siahovica dreva. Strašne chcel, aby žil. Akoby stačilo zachrániť toho jedného a spolu s ním budú zachránení všetci. Prišla sanitka s húkačkou. Nikdy sa nedozvedel, či chlapca zachránili. Ale ten zážitok ním tak mocne otriasol, že prekryl koncentráčnické mory.
Obraz piaty: Biely plameň snežienky.
Koncentráčnický syndróm je syndróm prežitia. Tí, ktorí sa zachránili, si kladú otázku: Prečo práve ja? Prečo práve ja žijem? Trvá to do smrti. Mení to optiku pohľadu na svet. Otvára to dvere do vysvieteného azylu vnútri. Vravieval: „Peklo je makrosvet, ktorý sa na nás rúti. Záchranou je iba mikrosvet.“ Cez kľúčovú dierku zvnútra sa potom vieme tešiť z jednoduchej krásy. Napríklad, z prvých kvetov jari medzi fliačkami snehu. Pri pohľade na takýto kŕdlik snežienok povedal: „Snežienky, aký zázrak! Je to ženský kláštor. Teplo neznášajú. Rastú z tmy a chladu.“
Syn Vladimíra Mináča Vladimír Mináč junior povedal, že jeho otec sa k prehratým veciam nevracal. Patrilo to k jeho zásadám. My sa k nemu vraciame, lebo svojou osobnosťou stále podopiera trámy Slovákov ako na známej fotografii Tibora Husára v Studienke.
Dana Podracká
