Hodžov novinový článok 2011 – umiestnenie v zlatom pásme
AKO SA V ČLOVEKU NESTRÁCA ČLOVEK
21. storočie. Rok 2011. Človek, obyvateľ Zeme. Vynálezca mnohých vecí. Vo vnútri vystresovaný, vyčerpaný, na črepinky rozbitý krčah, do ktorého už len ťažko niečo naberieme.
Toto je obraz človeka našej doby. Aj keď, priznajme si, vôbec to na nás nie je vidieť. Riadime sa totiž mottom: „Čo oči nevidia, to srdce nebolí“ .
Vyčerpanie sa však napokon predsa prejaví a znášame ho veľmi zle. Povedzme si úprimne, koľkokrát sme si dnes vyliali zlosť na niekom druhom, koľkokrát sme škaredo a povýšenecky pozreli na nejakú ,,zle“ oblečenú paniu, ktorá jednoducho nemohla za to, že netrafila náš vkus? Nuž, nemôže nám každý vyhovieť. Ale akosi si to nevieme pripustiť.
Všetci sme tu na niečo iné. Vôbec si to neuvedomujeme, ale možno práve ten pán s čiernou pleťou, na ktorom sme sa pred chvíľou na ulici tak smiali, nám o pol hodinu vyrobí nové tenisky, ktorými sa budeme zajtra vystatovať svojim rovesníkom. Samozrejme, bez závistlivých pohľadov by to nebolo ono. Sme už asi raz takí, hoci to nás neospravedlňuje. Nejako nám to nedochádza. Žijeme vo svete, v ktorom, bohužiaľ, máme mnohokrát čas len na seba. Sme sebeckí, nerozmýšľame nad druhými. Je nám prirodzené, že na prvé miesto staviame seba, je to predsa „ľudské“. No zabúdame zostávať ľudmi s vlastnosťami, pre ktoré sme stvorení. Ľudskými, so srdcom, ktoré v nás bije aj pre druhých. Srdcom, ktoré cítí, perami, ktoré šíria úsmev, gestami, ktoré v nás rozochvejú každú bunku….
Zdá sa mi, ako keby som písal nejakú sci–fi poviedku o niečom, čo tu len možno raz bude… Zatiaľ sa však my ľudia, homo sapiens sapiens, ľudia múdri, rozumní, zdáme byť hlúpi, sebeckí a hlavne vôbec nie ako ľudia. Treba občas zastať, porozmýšlať a hlavne začať na sebe pracovať. Pracovať na svojej vnútornej kráse. Nie je náhoda, že ľudia čo to dokázazali, sú vo svete uznávaní.
Každý z nás túži byť osobnosťou, ktorú by si ostatní vážili. Hovoriť o nej však nestačí. Treba ju ukázať a precítiť. Možno mi neuveríte, ale je to naozaj čarovné a krásne… Cítiť ľudskosť na duši…
