1. miesto v zlatom pásme celoslovenskej literárnej súťaže Hodžov novinový článok 2010
Odkedy si pamätám, pod našimi oknami rástla mohutná lipa. Jedného dňa, keď som prišiel zo školy domov, na jej mieste boli narezané polená. Cítil som to ako krivdu – veď toto bol predsa „náš“ strom! Tú lipu som vídal každý deň. S tým, že tam zrazu chýbala, som sa dlho nevedel zmieriť. Akoby tým, že ju vypílili, zničili niečo, čo neoddeliteľne patrilo k môjmu životu. Aj tá lipa bola mojimi koreňmi…
Človek na to, aby mohol spokojne žiť, potrebuje cítiť, že má svoje korene a potrebuje si byť istý, že niekam patrí. Niekam a k niekomu. Na to, aby som cítil istotu v mojom živote, potrebujem vedieť, kde je krajina, kde som doma. Potrebujem poznať národ, ku ktorému patrím.
Každý národ tvoria jeho osobnosti. Ako v minulosti, tak aj dnes, na formovanie osobnosti vždy vplývalo okolie, v ktorom sa nachádzala. V minulosti ľudia žili spolu s prírodou. Dnes sme sa jej stratili. Ak sa chceme v živote nájsť, musíme sa k prírode vrátiť. Celkovo sa stratil blízky vzťah k tomu, čo nás obklopuje. Vytrácajú sa blízke rodinné putá, rodina je často odsunutá do úzadia. To, čo nás zaujíma a láka, je konzum, úspech, peniaze. Dnes každý chce mať „čo najviac“ a ak možno, tak „hneď“. Aký zmysel má však to nezmyselné naháňanie za všetkým? Máme úžasne výkonnú techniku, ktorá zatieni všetko, a nevidíme krásu v jednoduchej kvapke vody na tráve. V tej naháňačke sa nám akosi strácajú skutočné hodnoty – rodina, príroda, umenie…
Aby sa skutočné hodnoty mohli dostať na miesto, kam patria, musíme si uvedomiť, odkiaľ sme vyšli a kam chceme ísť. Poznať, kde sú naše korene a na čo môžeme byť hrdí. Myslím si, že moja generácia si neváži svoju minulosť. Koho z nás zaujíma? Kto z nás číta slovenské knihy, kto pozná slovenských výtvarníkov a hudobníkov? Poznávame vzdialené cudzie krajiny, nemáme však záujem poznávať našu krajinu. Obdivujeme takmer všetko, čo je cudzie, no naše vlastné buď nepoznáme, alebo si ho často nevieme vážiť. Vyrastá z nás generácia bez koreňov, budeme národom bez osobností?
Osobnosť formujú prežité udalosti. Formujú nás ľudia, ktorých sme stretli a stretávame, výchova a vzťahy v našich rodinách, okolie, kde vyrastáme a žijeme. Každý si vytvára svoju osobnosť, či už na zlých, alebo dobrých základoch. Osobnosť zároveň ovplyvňuje národ, ku ktorému patrí. Vytvára jeho národnú minulosť a vzťahy vnútri národa, a najmä obraz vystupovania národa ako celku.
Slovenský národ má dávnu históriu, ktorá má svoje začiatky už v období Veľkej Moravy. Počas nej k slovenskému národu patrili mnohé významné osobnosti, ktoré národ ovplyvňovali a formovali tým ďalšie generácie osobností. Teda národ tvoril osobnosti a z osobností sa zároveň skladal. Ale nie každý jedinec nášho národa počas jeho histórie tvoril svoju osobnosť na dobrých základoch. Ich vplyvom národ samotný potláčal slobodné formovanie osobnosti a ničil tým prirodzený kolobeh formovania osobností v národe.
Národ, ktorý nežije pre budúcnosť, v ktorom nevyrastajú osobnosti, ktoré ho ďalej formujú, je odsúdený na zánik. Kam kráčaš slovenský národ?
Na pni „našej“ lipy vyrástli znova zelené výhonky. Mám z toho radosť.
