Milan Rúfus. Človek, ktorý našu generáciu viedol za ruku takmer celý život. Previedol nás mladosťou, dozrievaním, bol s nami, keď sme prežívali svoje radosti i trápenia…
Najmä v našich trápeniach sme často brávali do rúk jeho básne, úvahy, postrehy a eseje. Hľadali sme v nich odpovede. Pomáhal nám riešiť problémy zložitých medziľudských vzťahov, veľkým dielom prispel k tomu, akí sa z nás stali ľudia. Milovali sme ho ako rodiča aj najlepšieho priateľa. Bol pre nás naozajstnou osobnosťou, morálnou autoritou, životnou istotou. Milan Rúfus pre nás objavil poéziu a naučil nás, že aj v tomto svete bez ideálov, v ktorom vládne moc peňazí, je miesto pre obyčajnú ľudskosť a slušnosť. Učil nás mravným prístupom aj vtedy, keď sa to ostatným videlo zbytočné, bojoval aj vtedy, keď sa zdalo, že je celkom sám.
Keď sa minulý rok blížili jeho 80. narodeniny, rozmýšľali sme, aký dar by ho mohol potešiť.
V úvahe Slovo básnika Milan Rúfus napísal: „Viem, že problém umenia sa nevyrieši dlhými debatami, konferenciami, ale samou tvorbou. Posledné slovo, či správnejšie, posledný čin, musí mať umelec. Ale nepoznám osamelejšieho človeka, ako je básnik bez svojho čitateľa. Je dobre, veľmi dobre, ak sa títo dvaja stretnú a povedia si bez akejkoľvek oficiálnosti pár slov.“
Aj keď Milan Rúfus nemal núdzu o stretnutia, nikdy nebol bez čitateľa, ba patril medzi našich najčítanejších autorov, rozhodli sme sa sprostredkovať mu k jeho sviatku stretnutie s mladými čitateľmi z celého Slovenska.
Rozposlali sme prostredníctvom Učiteľských novín a Internetu výzvu s názvom POCTA MAJSTROVI: SLOVENSKO RECITUJE RÚFUSA.
Naším cieľom bolo, aby sa poézia Milana Rúfusa dostala tam, kam patrí – k deťom a mladým ľuďom. Aby sa prostredníctvom nej dostalo k mladým ľuďom posolstvo a morálny odkaz človeka, akého nám môže závidieť ktorýkoľvek vyspelý národ sveta najmä v čase, keď náš život opanovala hrubosť, keď sa pomýleným ideálom u mládeže stalo hulvátstvo a násilie, keď pojem celebrita vytláča z nášho spoločenského života pojem osobnosť, keď nám chýba propagácia slušnosti, poctivosti a morálnych autorít. Výzvu sme napísali s presvedčením, že najkrajším darom pre básnika bude, ak Slovensko bude recitovať Rúfusa. Ale nielen recitovať. Ešte dôležitejšie sa nám zdalo to, že jeho odkazu porozumie čo najviac mladých ľudí. Ak slová, ktoré napísal, darujú učitelia svojim žiakom a padnú na úrodnú pôdu. „Slová sú stopy, ktoré po sebe zanecháva niekto, kto nami prešiel a prinútil nás vydať tón“, napísal Milan Rúfus.
Naša výzva naozaj padla na úrodnú pôdu. Prišlo nám vyše 100 ohlasov, listov, pozdravov, projektov a fotografií z celého Slovenska. Ozvali sa základné školy, gymnáziá, priemyslovky, odborné školy, knižnice. Niekoľko ohlasov prišlo aj zo slovenských škôl a organizácií v Srbsku a z dvoch slovenských škôl v Poľsku. Všetci nám napísali o tom, ako si uctili básnikove narodeniny. Neorganizovali sa žiadne formálne aktivity. Mladí ľudia dostali za úlohu vybrať si z tvorby básnika, čo ich najviac oslovilo. Potom prebiehali zaujímavé rozhovory na hodinách literatúry a etickej výchovy. Organizovali sa akadémie, kde najlepší recitátori interpretovali básnikovu poéziu, dramatizovali prebásnené rozprávky, vyhľadávali autorove knihy, z ktorých si urobili v školách výstavky. Uskutočnilo sa množstvo hodnotných kultúrnych podujatí, do ktorých sa zapojili tisícky detí a mladých ľudí
Milan Rúfus sa nedožil stretnutia, ktoré sme mu túžili sprostredkovať v našej výzve. Odišiel navždy skôr, ako sme mu mohli zhromaždené odkazy odovzdať. Osireli sme. Jeho odchod nás veľmi bolí.
Vzniklo však zvláštne spojenie a pocit spolupatričnosti medzi úplne neznámymi ľuďmi, ktorí pocítili vzájomnú blízkosť. Stali sme sa priateľmi na diaľku. Všetkých nás spájajú myšlienky Milana Rúfusa a potreba odovzdávať ich ďalším generáciám. A tak sa nám žiada zopakovať: „Slová sú stopy, ktoré po sebe zanecháva niekto, kto nami prešiel a prinútil nás vydať tón.“
ĎAKUJEME.
V mene organizátorov výzvy
Etela Hessová
riaditeľka ZŠ Dr. Milana Hodžu Bratislava
