Mimoriadna cena ÚPV SAV za najlepšiu prácu, vysoko prekračujúcu úroveň celoslovenskej literárnej súťaže Hodžov novinový článok 2010 na tému Ako sa formuje skutočná osobnosť
Nijako azda neprekvapuje, že početné výskumy sa dodnes nezhodli na presnej definícií pojmu osobnosť. Napokon, úctyhodný počet okolo 300 definícií to jasne dosvedčuje. Niet sporu, že takáto rôznorodosť náhľadov len odzrkadľuje zložitosť všetkých tých systémotvorných faktorov, ktoré vstupujú do procesu utvárania osobnosti. A rovnako nemusíme pochybovať, že otázka, čo je osobnosť, čo formuje charakter alebo myslenie človeka, je nesmierne stará, priťahuje od nepamäti veľký záujem vedcov, filozofov, spisovateľov. Aj keď cieľ bol pritom jasný, pojem osobnosť vysvetliť alebo, prinajmenšom, výstižne opísať, nebolo a samozrejme ani nie je jednoduché.. Už v antike nachádzame prvé komplexné diela na danú tému. Príkladom by mohlo byť Hippokratovo rozdelenie typov temperamentu na sangvinický, flegmatický, cholerický a melancholický. Ako vidíme, tieto pojmy sa aj dnes používajú. Typ a spôsob, akým konáme, myslíme, akým svet okolo seba vnímame, cítime a ako reagujeme, vlastne všetko, čo denne robíme, formuje našu osobnosť. Dá sa teda povedať, že osobnosť je, jednoducho povedané, dynamická organizácia tých systémov, ktoré určujú naše charakteristické správanie a charakter. Ale to sú iba rámcové charakteristiky. Navyše, robené v psychologizujúcej tónine. No v tejto súvislosti nejde len o určujúce psychologické „zafarbenie“ konania človeka. Oproti psychologickému Hippokratovmu rozdeleniu treba totiž skúmať aj sociálny a hodnototvorný rozmer osobnosti, inak povedané, reč musí byť o osobnosti aj v tom zmysle, že vnáša do sveta kúsok svojho ja, zanecháva v ňom svoju stopu. No toto zanechanie stopy nemôžeme stotožňovať s tým, ako je osobnosť známa medzi širokými vrstvami obyvateľstva, nie je to úmerné jej mediálnemu odtlačku .
Premiér R. Fico prednedávnom uviedol: „Často sa na Slovensku dostávame do situácií, kedy sú najväčšími celebritami ľudia, ktorí nikdy nič nedokázali… mňa už prestáva baviť filozofia, že najväčšia celebrita je najväčšia prostitútka a najväčšia celebrita je najväčší zlodej. Je čas, aby sme podstatne viac zvýrazňovali ľudí, ktorí sa živia vlastnou prácou a ktorí aj niečo dokázali“. Premiér Fico týmto vyjadrením iste bodol do osieho hniezda. Napokon rozhnevané mediálne osy nedali na seba dlho čakať. Lenže spor, ktorý by niekto chcel posunúť len do roviny o tom, či mediálne známe celebrity áno alebo nie, či ich len javovo prijímať a rovnako povrchne odmietať, je však o niečom inom a podstatnejšom: o odcudzenej rovine vytvárania celebrít – v protiklade k tomu, čo nazývame utváranie osobnosti. Nejde pritom o hru so slovami. V súvislosti s vyššie citovanými slovami politika treba si totiž všimnúť prinajmenšom dve roviny problému.
Premiér poukázal na fakt, že celebrity, ktoré mal na mysli, sú oddelené od skutočnej tvorby hodnôt. V mediálne vytváranom obraze tieto hodnoty zastupujú len znaky, neraz len akési prí-znaky hodnôt, znaky, ktoré slúžia na imitovanie hodnôt, ktoré prekrývajú hodnotovú vyprázdnenosť alebo hodnotovú deformáciu nejednej celebrity. Samozrejme, je to zvláštna rafinovaná a premyslená hra s významami, aby konzument uveril, že ,povedzme, prezentovaný znak dobra je dobrom, a ten, ku ktorému je znak mediálnou manipuláciou priradený, je skutočne, naozaj dobrý. Samozrejme, tieto znaky, sú esteticky , emočne príťažlivé, vtierajú sa akoby samy sebou pod kožu recipienta, sugerujú mu, že stačí disponovať len uvedenými znakmi, aby sa človek stal úspešným, spoločensky uznávaným. Na to potom nadväzuje svet reklamy, že stačí, aby človek používal len taký a taký šampón, jazdil na aute takej a takej značky a bude krásny a spoločensky žiaduci, úspešný. Stačí pracovať len s masovo uznanými znakmi a dosiahne sa všetko to, čo v reálnom svete sa dosahuje len praktickou hodnototvornou činnosťou ľudí v reálnych vzťahoch k iným ľuďom. Tým sa však dostávame k druhej rovine problému.
Utváranie celebrít, o ktorých hovoril premiér R. Fico, prebieha v „sterilnom“ prostredí médií, akoby na zelenej lúke. Prebieha akoby šibnutím čarovného prútika, „ex nihilo“ v oslnivej mágii médií. Reálna osobnosť sa však musí skladať, formovať, ako to povedal A. Matuška v slovách uvedených v záhlaví našej súťaže, z historicky utváraného sveta hodnôt, z praktickej činnosti spoločnosti a národa. To je predpoklad a základ, ktorý si nemožno nevšímať, ak chceme – v protiklade k odcudzenému procesu rýchlo kvasených mediálnych celebrít – chápať štruktúru osobnosti, jej sociálny obraz.
Sociálne určujúce črty a charakteristiky osobnosti sa totiž vytvárajú len v procese priameho alebo nepriameho pôsobenia človeka s inými ľuďmi. Ak R. Fico v protiklade k deformovaným obrazom celebrít vyzdvihuje ľudí práce, nie je to v nijakom prípade len javový výraz jeho politickej sociálnodemokratickej pozície. Nie je to len politicky fundovaná sociálnodemokratická téza. Vnútorná štruktúra osobnosti, základ jej rozvoja môže byť vskutku odvodený iba zo vzťahu spoločnosti a indivídua, z reálnej činnosti. Lenže ak sa hlbšie zamyslíme aj nad citovanými slovami A. Matušku, nejde pritom len o nejaký mechanický súčet dvoch častí v osobnosti – spoločenskej a individuálnej. Nejde len o konštatovanie spojiva medzi národným a individuálnym, medzi spoločenským a individuálnym v človeku. Ak A. Matuška hovorí o vyslovovaní sa „po svojom a našom“ značí to chápať najmä túto väzbu, podstatu tohto spojenia. Osobitosť uvedenej väzby značí totiž aj osobitosť osobnosti, spôsob, akým vstupuje do sveta a osvojuje si ho. Je daná a podmienená historicky a kultúrne. Ak cítime, že niektorí umelci a spisovatelia sú osobitne naši, znamená to okrem iného aj to, že nejde o nejaký číry pustokvet originality, ale o dielo, ktoré do seba pretavuje široký kontext jestvujúcich spoločenských vzťahov a hodnôt, čo nás reprezentujú a utvárajú našu identitu. To je cesta osobnosti do sveta, ktorou sa otvára svetu a v ktorej sa svet otvára osobnosti.
