Hodžov novinový článok 2012 – umiestnenie v zlatom pásme

Myslím si, že každý človek hľadá a chce nájsť vo svojom živote zmysel. Mnohí si neraz položili tieto otázky: čo môžem považovať za zmysel svojho života? Má vôbec môj život zmysel, a ak áno, aký?
Niektorí ľudia svoj zmysel života už objavili, ale sú aj takí, ktorí ho ešte hľadajú. Zistila som, že ako rastieme, zmysel nášho života sa mení, možno sa aj trochu prispôsobuje nášmu veku.
Zmyslom života nemusí byť konkrétna vec. Človek nemusí mať vlastný cieľ, za ktorým sa bezhlavo vrhá. Nehovorím, že mať svoj cieľ a ísť za ním je zlé, ale iba vtedy, pokiaľ sa ním stáva zmysluplná vec. Človek si myslí, že keď ten cieľ nedosiahne, bude nešťastný.
Je šťastie len pocit, pri ktorom sa cítime úžasne?  Alebo je to aj niečo viac? Na tieto otázky existuje naozaj nekonečne veľa odpovedí, pretože pre každého človeka predstavuje pojem šťastie niečo iné. Jedni sú šťastní, keď zožnú úspech. Niekto iný je šťastný, keď si spieva. Šťastný človek má pocit, že jeho život má zrazu zmysel. Zmyslom života sa vtedy môže stať aj drobnosť, ktorú niektorí môžu považovať za samozrejmosť.
Z čoho sa tešiť? Pre mňa sú to drobnosti, ktoré spestria deň. Mám rada chvíle, keď si len tak kráčam po ulici a do očí mi svieti slnko. Mnoho ľudí by si okamžite nasadilo slnečné okuliare. Ale ja nie. Je mi príjemné, keď teplé lúče slniečka šteklia moju tvár. Takisto neberiem ako samozrejmosť to, že trávim čas so svojou rodinou. Nie každé dieťa má takú super milujúcu rodinu ako ja. Naozaj sa teším, keď viem, že vždy tu pre mňa bude niekto, na kom mi bude záležať, ale aj komu bude záležať na mne.
Pamätám si, ako ma moja mama, keď som bola malá, viedla k tomu, aby som bola dobrým a správnym človekom. Často mi vravievala – buď dobrá a pomáhaj ľuďom, tá pomoc sa ti vráti. To, čo v živote dáš, dostaneš.
Naučila som sa tešiť z rôznych maličkostí, ako je vôňa kvetov, spev vtákov, vôňa lesov alebo zvuk zurčiaceho potôčika… A to aj vďaka blízkym ľuďom.
Uvedomujem si, že v dnešnej dobe môžeme o všetko veľmi ľahko prísť. Často vlastnou vinou. O vzácnosti života sa postupne pripravujeme väčšinou sami, svojou nevšímavosťou. Dnes je rýchla doba, preto všetko uteká nesmierne rýchlo. Čas, chvíle s našou rodinou a priateľmi alebo len pohľad na okolitý svet. Ako čas neúprosne uteká, vidím aj na sebe alebo svojej sestre. Meníme sa, rastieme, a to aj napriek tomu, že nedávno sme boli malými bábätkami.
Sedím v škole, a hoci som prednedávnom prišla, je koniec vyučovania, a to znamená, že o chvíľu bude koniec tohto dňa. Po škole ďalší zhon. Krúžky, učenie, spánok a privítanie ďalšieho dňa. Tak to letí dookola. Sama si neraz vyčítam, keď sa sestra sťažuje, že sa s ňou nehrávam častejšie. O všetko krásne sa dnes pripravujeme bohužiaľ hlavne sami.
Dnes sú skoro všetci zahrabaní v papieroch, robia všetko, čo môžu, ale len pre prácu, pre peniaze. Keby sme robili prieskum, čo sa stáva hlavným cieľom ľudí, podľa mňa by to boli peniaze. Určite nie som ďaleko od pravdy.  
Keď ste deťmi, všetko akoby plynulo pomalšie. No akonáhle trochu vyrastiete, začínate mať povinnosti, už sa nestačíte čudovať, ako rýchlo všetko uteká. Pomaly začínate uprednostňovať povinnosti a voľného času je čoraz viac menej.
Niekomu sa môže zdať, že žijeme dlho-predlho. Lenže na túto rýchlu dobu žijeme naozaj krátko. Na prechádzke so psom na poli, sa nepozeráme na poskakujúce srnky po okolitých lesíkoch a alejách. Väčšina sa vtedy pozerá do displeja mobilu, na ušiach slúchadlá, myslím tie mega, ktoré vám pomaly zakrývajú polovicu hlavy, a v nich hlasná hudba. Ako sa dnes hovorí, checkujeme /čekujeme/ net, väčšinou sociálne siete – Facebook. Iste, nehovorím, že je zlé písať si so svojimi blízkymi, ktorí žijú ďaleko od nás, v zahraničí. Ale len do istej miery. Pretože väčšina ľudí zažratých do obrazoviek počítača začína strácať prehľad o svete naokolo. Začínajú žiť nie v skutočnom svete, ale v akejsi inej realite. Ľudia akoby nepoznali skutočné hodnoty. Ich hodnotami sa stávajú peniaze, chamtivosť a materiálne veci. Nevážia si druhých takých, akí sú, ale posmievajú sa im za obyčajné ľudské chyby.
Dnešný svet by sme mohli nazvať Zhon. Ani sa nezbadáme a padáme do hlbokej jamy, z ktorej vedú rôzne cestičky. Cestičky poznania vlastného ,,ja“. Zrazu človek, ktorý sa nesnažil zistiť, čo ho napĺňa šťastím a žil iba pre prácu a moderné výdobytky techniky a vymoženosti 21. storočia, chce z tej jamy sebanepoznania von. Lenže, ktorou cestičkou sa opäť dostane späť z tej černoty? Až vtedy si možno uvedomí, že zmysel svojho života mal začať hľadať už dávno. Že vlastne ani presne nevie, čo ho robí šťastným. Žil iba pre peniaze, ktoré mu zaslepili zrak. Možno vtedy si spomenie, ako nájsť cestu. Nikdy nie je neskoro. Hanbou nie je spadnúť, ale zostať ležať.
Ak máte možnosť, ako urobiť svoj život šťastnejším, robte tak hoci aj každý deň.
Možno sa pýtate, čo je mojím zmyslom života. Dlho som na túto otázku nepoznala odpoveď. Dnes myslím, že ju začínam tušiť. To, čo ma napĺňa šťastím, je trávenie času s mojimi rodičmi, so sestrou, priateľmi, počúvanie hudby, hra na klavíri, pospevovanie pesničiek spolu s rádiom, čítanie kníh, zapisovanie rôznych myšlienok, ktoré mi napadnú a tajná hra na spisovateľku, kreslenie, pohľad na okolitý svet a skúmanie prírody. Je toho naozaj veľa.
Toto je môj zmysel života. Aspoň zatiaľ, možno nie navždy, pretože, ako som písala v úvode, ako človek rastie a mení sa, mení sa aj zmysel jeho života.

OZNAČENIA

Pin It on Pinterest

Share This