Umiestnenie v striebornom pásme celoslovenskej literárnej súťaže Hodžov novinový článok 2009
Začnem otázkou: „Čo je to vlastne sloboda?“ Pod pojmom sloboda chápe každý niečo iné. Je to voľnosť ? Možnosť robiť si, čo chceme ? Alebo naopak možnosť sám sa rozhodnúť ?
Ja som doteraz chápala slobodu ako akési synonymum dospelosti. Dospelí si môžu robiť, čo len chcú, chodiť kam len chcú, ale keď sa nad tým zamyslím, slobodné sú skôr deti. Iste, každý je niekomu podriadený, má povinnosti, či už dieťa školu, dospelý prácu, či záväzky voči rodine. No detské zmýšľanie je viac zamerané na svoje potreby, naseba samého. Detské hlavičky nie sú zaťažené nedostatkom peňazí, materiálnych vecí, či politikou. Dieťaťu záleží v prvom rade na tom, aby ho rodičia ľúbili a vtedy je šťastné. Dospelí majú priveľa záväzkov, pôžičiek, dohôd s ostatnými. Ako potom môžu byť slobodní ???
„Kto prijíma rád dary, stráca slobodu.“, povedal niekto. No môže to byť taká jednoduchá odpoveď? Potom by znamenalo, že byť slobodný je nemožné. Každý je niekomu zaviazaný, veď už novorodenec matke, keď už za nič iné, aspoň za život. A prirodzené je oplácať to láskou. Je teda cesta k slobode zbavenie sa akejkoľvek lásky, či už dávanej alebo dostávanej ? Človek zbavený lásky nemôže byť šťastný. Ak je teda riešením otázky o slobode zbavenie sa všetkých záväzkov, známostí a povinností, potom sloboda nie je výhrou a pozitívnou hodnotou, ale slepou uličkou.
Možno je teda sloboda v hlbšom slova zmysle iba klamný pojem, neuskutočniteľný ideál ľudstva.
Odbremenenie od starostí, tak sa dá dosiahnuť pohoda mysle. Pokiaľ sa pojem sloboda týka mysle, potom slobodní ľudia sú ľudia, ktorých netrápia problémy, či už majú naozaj dokonalý život, alebo sa pozerajú na svet cez ružové okuliare. Myslím si, že ak človek myslí pozitívne, dá sa tu hovoriť o slobodnom človeku. O človeku nezviazanom starosťami, ťažkosťami a problémami. O človeku, ktorý v problémoch vidí niečo viac ako prekážku, ktorý v nich vidí možnosť sa niečo naučiť, posunúť sa o krok vpred. O človeku neväznenom malichernosťami dnešnej doby, schopnom odhaliť podstatu veci, upierať oči na to pozitívne, čo život prináša.
Človek už od nepamäti funguje na princípe odmeny. V minulosti bolo odmenou už teplo, jedlo, zdravie, či len ďalší deň prežitý bez boja o vlastný život. V dnešnej dobe ľudia veci príliš komplikujú. Nestačí im k šťastiu byť najedení, odetí a živí, robia veci zložitejšími a tieto odmeny sa stávajú menejcennými. Ľudia chcú stále viac, nevidia veci, ktoré sú dôležité, ktoré majú rovno pred nosom, ale sústredia sa na veci, ktoré im chýbajú, ktoré nemajú a pravdepodobne nikdy mať nebudú. Uchyľujú sa k prostriedkom, ktoré sú na prvý pohľad riešením momentálnej situácie. Človek stratí problémy, no len do určitej doby a problémy sa hromadia. Potom sa ľudia trápia…
A tým sa cesta za slobodou stáva ťažšou..
Ak ale chcem dosiahnuť, aby bola moja myseľ slobodná a nezaťažená, musím sa podľa toho aj správať. Pretože pokiaľ sa budem správať nevhodne alebo neslušne a bude ma to neskôr trápiť, nebude moja myseľ pokojná. Bude brzdená spomienkami na to, ako som sa správala, či už nedávno alebo v minulosti. Ako moje správanie vplývalo na ostatných, či dobre, či zle, či som niekomu mojím správaním neublížila. Ale ak sa budem správať zodpovedne, plne pripravená niesť za svoje správanie následky, potom by to mohlo vyjsť a ja by som sa mohla stať slobodnou.
