Umiestnenie v bronzovom pásme celoslovenskej literárnej súťaže Hodžov novinový článok 2009
Rozum, rozhodnutie, svedomie, zodpovednosť sú slová, ktoré súvisia so slobodou. Treba si uvedomiť, že súčasťou slobody sú aj obmedzenia. Absolútna sloboda nie je možná.
Ako by sa dala definovať sloboda? Je to vlastne stav, v ktorom môžeme robiť, čo chceme. Takto veľa ľudí vníma slobodu. Vlastne aj ja, ale ako slobodu neuskutočniteľnú. Prečo asi? Na to je jednoduchá odpoveď. Na svete je veľa zákonov. Nemusia to byť iba zákony vytvorené človekom, ale aj zákony, ktoré sa porušovať nedajú, napríklad zákony fyzikálne. Teda sloboda musí byť nevyhnutne ochudobnená všetkými prírodnými zákonmi, ktoré sa nedajú porušovať. To znamená, že vlastne sloboda už nemôže byť slobodou? Preto absolútna sloboda vôbec nie je možná?
Slobodu sme teda obmedzili všetkými prírodnými zákonmi. Ešte však zostalo veľa ďalších zákonov. Veľa ľudí si myslí, že sloboda vedie k šťastiu, že sloboda je šťastie. Musí to ale byť tá správna sloboda, čiže sloboda obmedzovaná pravidlami, ktoré vedú k šťastiu. Avšak nemusia viesť tou najpríjemnejšou cestou. Uveďme príklad: Je človek, ktorý je slobodný (robí si, čo chce). Rád by si niečo zajedol, tak osloví iného človeka, aby mu priniesol dobré jedlo, lebo má na nejaké chuť. Zmätený cudzí človek nevie, čo si má o tom myslieť, preto „slobodného“ človeka ignoruje. „Slobodný“ človek sa nahnevá, lebo cudzí človek obmedzuje jeho slobodu a preto ho zabije. Veď je slobodný, môže si robiť, čo chce. Keby tento príbeh pokračoval, určite by ho chytila polícia, alebo by ho začali prenasledovať, alebo niečo podobné. Z takejto slobody by skutočná sloboda nebola. Človek, ktorý je slobodný, má nejakú zodpovednosť, ako „slobodný“ človek v príbehu. Možno by mal aj nejaké výčitky svedomia a s najväčšou pravdepodobnosťou by ho trápili. A čo človeka trápi, to nechce, a čo nechce, to obmedzuje jeho slobodu. Takto by sme mohli pokračovať do nekonečna. Zasa sme „ochudobnili“ slobodu pravidlami, ktoré by sa nemali porušovať na ceste k šťastnej slobode. Z toho vyplýva, že sloboda musí mať zákony.
Vo svete je veľa rôznych ľudí. Niektorí sú dobrí, iní zlí, niektorí sú rozumní, iní menej … Ako sme povedali, sloboda musí mať pravidlá. Ale tieto pravidlá musí niekto vytvoriť. Niekto musí aj rozhodovať, vylepšovať pravidlá, atď. Takže musí byť nejaký človek (alebo skupina ľudí), ktorá riadi inú skupinu alebo celú spoločnosť. Tento človek by mal byť rozumný, aby mohol udržať spoločnosť v slobode. Mal by byť aj obetavý a nemal by myslieť len na seba. Ak má byť niekto slobodný, musí byť chránený aj jeho život (napríklad dopravnými predpismi). Povedzme, že cyklisti musia nosiť prilbu. Ale tieto pravidlá by mali obmedzovať slobodu iba do istej miery. Namiesto nosenia prilby by sa napríklad mohol zaviesť prísnejší zákon o nosení špeciálneho bezpečnostného obleku. Neobmedzovalo by to slobodu až príliš? Keď sa chce predsa niekto ísť bicyklovať, možno je mu príjemný vánok. V ochrannom obleku by sa mohol iba spotiť. Preto treba vybrať zo všetkého tú zlatú strednú cestu. Avšak každý človek je iný a každý má zlatú cestu niekde inde. Preto sa nedajú vytvoriť pravidlá, ktoré by boli dobré pre všetkých.
Platí známe pravidlo: pravidlá sú na to, aby sa porušovali. Komu sa isté zákony nepáčia, určite nejaké párkrát poruší. Keď niekto porušuje pravidlá, robí si vlastne, čo chce, je teda „slobodný“. No ako sme ukázali vyššie, sloboda bez zákonov fungovať nemôže. Existuje teda sloboda? Ľudia však stále hľadajú slobodu a pokúšajú sa o ňu, napriek tomu, že je, ako sme dokázali, nemožná. Aj keď absolútna sloboda neexistuje, existuje niečo zvláštne, nevysvetliteľné, čo v nás vytvára slobodu existujúcu. Možno práve hľadanie slobody je cesta k vzniku vnútornej slobody – k zrodeniu slobody v nás.
