Umiestnenie v bronzovom pásme celoslovenskej literárnej súťaže Hodžov novinový článok 2009

Písal sa rok 1848, keď bolo na území Uhorska zrušené poddanstvo. Odhliadnuc od toho, že trvalo ďalších pár rokov, kým sa táto novina dostala do uší oných poddaných, práve táto udalosť by sa dala označiť za prvý krok k slobode nášho národa.

Sloboda má množstvo tvárí.  Z histórie poznáme ľudí, ktorí za slobodu bojovali. Zoberme si napríklad takého Ľudovíta Štúra. Všetci ho poznáme ako bojovníka za slobodu. Žil v dobe, kedy sloboda nebola vo svete veľmi bežná. No on sa vzoprel a bojoval. Bojoval aj za nás, za našu slobodu. K Štúrovi by som rovnako mohol zaradiť aj ďalších jemu podobných osobností ako, napríklad, Hodža, Hurban a Štefánik .. Každý z nich si slobodu iste zaslúžil, aj keď sa jej, bohužiaľ, mnohí nedožili.

Ale ako je to so slobodou človeka, so slobodou osobnosti? Sloboda je niečo, čo máme dané, no bohužiaľ, veľmi často sa nad jej prítomnosťou nezamýšľame. Je naším dedičstvom, ktoré sme získali hneď po narodení.

Za slobodu sme nebojovali, môžeme teda s čistým svedomím behať po svete a využívať všetky jej možnosti?  Ja by som povedal, že áno. Zaslúžime si ju, ale až vtedy, keď sa ju naučíme správne použiť. Lebo práve vtedy, boj a často aj obeta týchto „bojovníkov za slobodu“ nepríde nazmar.

Je tu ale ešte ďalšia vec, ktorá súvisí s využívaním týchto možností. Možno by som ju mohol nazvať vedľajším efektom. Vždy keď využívam tieto možnosti, je to ako keby som hovoril: „Ja som slobodný!“. Čo ale z toho? Dodávam tým nádej, nádej, ktorá je tak veľmi potrebná pre niektorých ľudí, ktorí slobodu nemajú. Asi si to neuvedomujeme, ale práve táto nádej je často jediným dôvodom, prečo majú stále silu a chuť ísť ďalej. Keby som sa ocitol na ich mieste, bola by to práve nádej, kvôli ktorej by som mal silu ešte stále žiť, nádej slobody a lepšieho dňa.

Či si už vyberiem cestu ľahšiu alebo ťažšiu, bude vždy závisieť od mojich skutkov, ako veľmi sloboda v mojom srdci vyrastie. Takým semienkom tejto slobody by mohli byť už len spomienky na udalosti, ktoré mojej slobode predchádzali. To, či semienko vyklíči a bude rásť, záleží len na mne. Toto je odpoveď na otázku: „Ako sa v človeku rodí sloboda?“, rodí sa z našich myšlienok,umožňuje každému z nás byť sám sebou a správať sa tak, aby sme sa nemuseli ani teraz, ani v busúcnosti za seba hanbiť.

Nesmieme zabúdať na to, že slobodu si už znova nevybojujeme, môžeme sa ale postarať o to, aby tu bola aj pre ďalšie generácie. Buďme im príkladom tak, ako boli pre nás príkladom naši predkovia.

OZNAČENIA
Share This