1. miesto v zlatom pásme celoslovenskej literárnej súťaže Hodžov novinový článok 2009 na tému Ako sa v človeku rodí sloboda

Keď sa povie sloboda, v človeku sa vynárajú najrozmanitejšie predstavy a myšlienky – voľnosť, nespútanosť, právo, ale určite aj porušovanie práva a hanebné vystupovanie, neraz hraničiace s absolútnou neslušnosťou. Príkladov sa určite nájde neúrekom, no jeden z poslednej doby – azda väčšmi než iné – rozbúril kultúrnu verejnosť. Známy slovenský publicista Štefan Hríb nám ukázal obrátené rozožraté futro problému slobody v súvislosti s hodnotením básnického odkazu Milana Rúfusa. Nielenže v tomto prípade pravda básnického diela bola odsunutá kdesi pod čiaru Hríbovho prejavu, ale neslušnosť publicistu mienila aj samotného básnika postaviť do kúta ako nejakého zlého žiačika.

Ak teraz aj obídeme špecifickú etickú stránku problému (udialo sa to v deň básnikovho pohrebu), v Hríbovom postoji nás musí znepokojovať aj čosi iné a zásadné: je takýto nekontrolovaný prejav publicistu výrazom slobody? V akom zmysle sloboda súvisí s mravnosťou, s vnútornou etikou človeka? Je nárok na slobodu nárokom na znevažovanie a nivelizáciu hodnôt? Otázky sa teda vracajú: ako a kde sa v človeku rodí sloboda a ako a kde sa rodí jej zneužívanie?

Azda by sa vývin slobody dal prirovnať k vývinu človeka. Tak, ako človek neraz zablúdi do slepej alebo zatarasenej uličky, aj sloboda má túto tendenciu. V histórii sa už viackrát stalo, že bezprostredne po revolúciách zavládli ešte temnejšie a horšie časy, než boli tie predošlé. Príkladom môže byť Veľká francúzska revolúcia, ktorej hnacím strojom bola i túžba po slobode, a napriek tomu sloboda vychádzala z mocenských bojov doudieraná a pošpinená, lebo moc uchvátili ľudia, ktorí pod menom slobody neraz páchali ešte horšie veci ako pôvodná vláda kráľa Ľudovíta XVI. Mnohí ľudia si vtedy úprimne mysleli, že sa pred nimi otvára vek slobody. U mnohých to paradoxne trvalo dovtedy, kým ich hlava neskončila na gilotíne. Napriek tomu sa sloboda v srdciach ľudí ďalej vyvíjala a napokon sám vodca organizácie Výbor pre verejné blaho – povedzme, ako verejný dlžník slobody – skončil tak “slobodne” ako panoval.

Niet pochybnosti, že sloboda je v dejinách človeka večnou, i keď zároveň kontroverznou témou. Aj dnes z médií denne počúvame o priestore slobody, ktorý sa pred nami osobitne otvoril pred dvomi desaťročiami. Ako však hodnotiť tento priestor? Hovoriť o jeho súčasných premenách alebo dokonca zmenšení rovnalo by sa v očiach politikov a mnohých publicistov svätokrádeži. Povedzme to však inak: priestor, o ktorom sa tak veľa hovorí, je skôr len priestorom možností, ktoré sa môžu rozvinúť alebo chradnúť. Máme pred sebou priestor možností, z ktorého sa reálne až našimi činmi vyformujú prejavy slobody. Netreba si pritom zatvárať oči ani pred skutočnosťou, že v priestore, v ktorom sa idey a možnosti slobody často zredukovali na diktát ekonomiky, v priestore, v ktorom sa ľudské prešľapy začali vydávať za cnosti, v ktorom sa zlodejstvo vydávalo za zmysel pre podnikanie, sloboda a hodnoty ľudskosti sa neraz obrátili vo svoj opak.

Možno vari v týchto súvislostiach následne hovoriť aj o kríze slobody? Niet pochybností, že s oveľa menším rizikom dá sa hovoriť o kríze v hospodárstve, v politike alebo kultúre, než skúmať a, nedajbože, spochybňovať stav našej slobody. Rovnako azda nemusíme pochybovať ani o tom, že kríza terajšieho modelu kapitalizmu vniesla mnohé obmedzenia do života ľudí. No napriek tomu sloboda nie je len o týchto obmedzeniach, o týchto objektívnych determinantoch. Je to len jeden uhol pohľadu. Všetko je totiž oveľa zložitejšie.

O slobode musíme uvažovať, povedané slovami Milana Rúfusa, najmä ako o „vnútornej kategórii“. Sloboda nie je preto len výrazom politických deklarácií a ašpirácií, ale je to hlboký vnútorný postoj človeka. V tomto zmysle slobodu človeka mechanicky neodvodíme len zo spoločenského systému (nech je sebalepší). Nie je teda lineárnym pokračovaním toho, čomu hovoríme demokratický spoločenský systém, (ako ním nie je ani svedomie človeka), nemôže byť v prvom rade mítingovým zhromaždením na námestí.

Sloboda – ak má mať zmysel – dostáva sa do susedstva hlbokých mravných princípov človeka. Nejde v nej o svojvôľu, ale o vnútorný zmysel konania a bytia. Preto slová básnika Milana Rúfusa, ktoré nachádzame v záhlaví našej súťaže, znejú tak pravdivo a naliehavo. Ozajstnú slobodu je dôležité v sebe nepotlačovať, zjednocovať sa za jej myšlienku a chrániť ju. Vo svojom najhlbšom mravnom určení sloboda napokon chráni nás samotných.

OZNAČENIA
Share This